Rada KBS pre spoločenské komunikačné prostriedky po prvý raz vyznamenala novinárov, ktorí sa význačným spôsobom zaslúžili o rozvoj kresťanských masmédií, alebo svojimi dielami či svojou činnosťou pravdivo a v duchu kresťanskej viery pôsobili v oblasti masmédií. Konferencia biskupov Slovenska (KBS) zriadila túto novú formu uznania ako nevyhnutnú potrebu oceňovania za prínos v oblasti masmédií na Slovensku. Historický prvými laureátmi tohto ocenenia sa stali Martina Ruttkayová (26), redaktorka Hospodárskych novín, František Múčka (29), šéfredaktor týždenníka Trend, Juraj Torok (79), zakladateľ Hallel Communication z New Jersey v USA a Zuzana Artimová(35), redaktorka Katolíckych novín.
Nuž a iste Vás zaujíma, prečo sa na tejto stránke týmto zaoberám?
Tak po prvé preto, lebo Andrej Radlinský je osobnosť, ktorá v našom meste dva roky (1842 – 1843) pôsobila ako kňaz – kaplán a za tieto dva roky práve v našom meste začal svoje verejné pôsobenia aj ako národný buditeľ, ktorého charakterizuje aj bohatá vydavateľská a organizačná činnosť a ktorý bol zakladateľom Matice Slovenskej (1863) a ktorý založil Spolok sv. Vojtecha (1870).
Po druhé preto, lebo Andrej Radlinský v určitom úseku svojho života, ako zlatomoravčan a verejne činná osoba presadzoval najmä pravdu, pravdu, ktorá práve dnes v našom meste na našej radnici najviac chýba, ktorá sa v podani najvyšej predstaviteľky mesta prekrúca a prezentuje ako čistá lož.
Práve za tieto jeho hodnoty pravdy sa KBS rozhodla zriadiť cenu Andreja Radlinského, na ktorého sme hrdí, no ktorého hodnoty naša radnica práve najviac pošľapáva a dehonestuje. No a najsmutnejšie na tom je to, že nositeľkou lží a klamstiev je osoba, ktorá na každom kroku o sebe tvrdí, že je silno veriaca katolíčka, že je predstaviteľkou – nástrojom Božej vôle, čo na každom kroku prezentuje, no v skutočnosti týmto koná nesmiernu hanbu celému kresťanskému spoločenstvu a uráža hodnoty Andreja Radlinského.
Zo životopisu A. Radlinského
Pochádzal z Dolného Kubína (narodil sa 8. júla 1817), jeho matka bola dcérou brata Antona Bernoláka, po gymnaziálnych štúdiách v Ružomberku, Kremnici a Budíne, po filozofii v Trnave sa pripravil na kňazstvo vo viedenskom Pázmaneu. Po vysvätení za kňaza v roku 1841 pôsobil ako kaplán v Budíne, Štefultove, Zlatých Moravciach (1842 – 1843) a Banskej Štiavnici (1843 – 1849), odkiaľ musel tajne utiecť ako „pansláv“ v revolúcii roku 1848 do Viedne. Tu bol redaktorom vládnych Slovenských novín spolu s Danielom Richardom. V rokoch 1850 – 1861 pracoval v Budíne ako prekladateľ krajinského zákonníka. Posledných 18 rokov svojho života bol farárom v Kútoch na Záhorí, kde aj zomrel 26. apríla 1879.
Keď Radlinský nastupoval do verejného života, kryštalizovala sa otázka spisovnej slovenčiny, v ktorej prezieraví rodoľubovia videli nenahraditeľný prostriedok na zachovanie života národa. Radlinský prijal Štúrovu opravenú slovenčinu, hoci pod tlakom Bachovej politiky za istý čas taktizoval so „staroslovenčinou“ spolu s Jánom Kollárom. Ale už roku 1851 na schôdzke v Bratislave, s Hurbanom, Hodžom, Štúrom, Palárikom, Závodníkom sa pričinili o definitívne schválenie strednej slovenčiny. Tieto zmeny stanoviska boli u Radlinského diktované národnými záujmami.
Celý Radlinského život charakterizuje bohatá vydavateľská a organizačná činnosť. Už ako Štiavnický kaplán začal vydávať Poklady kazateľského rečníctva (1848 – 1853), zbierky básní na nedele a sviatky, ako pastoračnú pomôcku pre oltárnych bratov. Vyšli z nich štyri zväzky. Istotne to bol aj prejav úcty voči svojmu bývalému profesorovi vo Viedni Antonovi Palšovičovi, keď vydal v 18 zväzkoch zbierku jeho 653 kázní pod názvom Všenáuka kresťansko katolická ako aj Kázne sviatočné a príležitostné toho istého autora v troch zväzkoch. Pre zblíženie s východnými bratmi uverejnil roku 1851 zbierku ruských kázní Sobranije ruskich propovedej a pridal k nim rusko-nemecko-latinský slovník, ktorý mal uľahčiť ich čítanie. Ako pastoračne činný kňaz si dobre uvedomoval dôležitosť cirkevného spevu pre zintenzívnenie náboženského života.
Za pomoci Tichomíra Milkina na základe Hollého spevníkov vypracoval a roku 1874 vo Viedni vydal spevník Wsseobená Sbierka cirkewných katolíckych pesniečiek slowenských.
Z hľadiska ľudovýchovného treba osobitne oceniť šesť zväzkov Radlinského Prostonárodnej bibliotéky (1852 – 1857), ktorá mala článkami od rôznych národov poučovať pospolitý ľud o prírodných vedách- hvezdárstve, zemepise, prírodopise, fyzike, ale aj o dobrej výchove. Ba dávala čitateľom do rúk aj vianočné spevohry od Emmanuela a Sasinka.
Veľký vplyv mal na slovenské myslenie týždenník Cyrill a Method (1. číslo vyšlo 14. marca 1850), vydávaný Radlinským za redakcie Jána Palárika. Prehlboval náboženské vedomosti, prebúdzal národné povedomie a propagoval spojenie kresťanských vyznaní na Slovensku. Od roku 1857 Katolícke noviny splynuli s Cyrillom a Methodom. Význam časopisu stúpol, keď mal v rokoch 1859-1861 prílohu Priateľ školy a literatúry, ktorá na platforme pedagogických a literárnych záujmov združovala pracovníkov obidvoch vierovyznaní. Prispel k stabilizácii slovenčiny, k rozvetveniu literárnej tvorby. V literárnej časti Priateľa Radlinský prvý u nás zaviedol rubriku o divadle. V nej poukázal na výchovný význam ochotníckych predstavení, hodnotil dramatickú tvorbu a vyslovil potrebu stálej scény na Slovensku. Nie menej podnetná bola ďalšia literárna príloha Cyrilla a Methoda - Slovesnosť (1863-1865). Radlinský v nej uverejňoval príspevky z histórie, ako aj literárnej a hudobnej kritiky. Nesmieme zabudnúť ani na Tatran, letopis na rok 1861, s pestrým obsahom pedagogickým, vedeckým, zábavným i politickým.
Radlinský bol aj neúnavným a nápaditým organizátorom. Nie nadarmo sa občas odvolával na svojho „praujčeka“ Antona Bernoláka. Ako mladý budínsky kaplán spolupracoval s M. Hamuljakom v Spolku milovníkov reči a literatúry slovenskej. Ako kaplán v Zlatých Moravciach sa často stretával s viacerými národnými buditeľmi, kde začal spoznávať národné potreby. Najviac ho oslovil vtedy známy Ján Kollár. Neprestal sa stretávať aj s M. Hamuljakom. Tu začalo rásť aj jeho národné povedomie a začal sa zaoberať myšlienkou nutnej potreby oslovovania celého národa prostredníctvom písaného slova. Hovorí sa, že v Zlatých Moravciach sa viac krát stretol aj s Ľudovítom Štúrom. No najprv nezdieľal jeho názor spisovnej slovenčiny. Radlinsky presadzoval staroslovienčinu a preto sa často nezhodli na spločnej reči. K spisovnej slovenčine podľa návrhu Ľ. Štúra sa proklonil až neskôr v roku 1851, no bol silným predstaviteľom tejto spisovnej reči. Po preložení do Banskej Štiavnice v roku 1843 najprv založil nedeľnú školu, knižnicu, Sporiteľnicu kresťanského milosrdenstva, Ženský spolok, Slovenskú besedu a neskôr i Slovenské divadlo. Aktívne sa zúčastnil na zhromaždení v Čachticiach (1847). Mnohými článkami požadoval rozvoj národného školstva, výstavbu železníc a tovární, aby sa tak dvíhala sociálna úroveň národa. Radlinský bol správcom výboru, ktorý sa postaral o postavenie pomníka Jánovi Hollému na Dobrej Vode(1854). Okolo Memoranda rozvinul široko založenú činnosť (1861). Matica slovenská (1863) a slovenské gymnáziá mali v ňom priebojného propagátora i podporovateľa.
Historické danosti v Uhorsku a láska k slovenskému národu priviedli Radlinského aj na pole politiky. Roku 1849 bol členom vyslanectva u cisára vo Viedni, ktoré žiadalo, aby Slovensko bolo uznané ako korunná krajina. Šarišskou akciou (1850) chcel spresniť východnú hranicu slovenského etnika. Stál pri zrode Pešťbudínskych vedomostí (1869).
Mal aktívny podiel na parlamentných voľbách v rokoch 1861, 1865, 1869 v spolupráci zo svojim priateľom Alexandrom Dobrianskym. Jeho cesta na etnografickú výstavu v Moskve roku 1867 bola reakciou na rakúsko- maďarské vyrovnanie.
A napokon vyzdvihnime Radlinského dielo, ktoré je pre nás z náboženského hľadiska najhodnotnejšie – Nábožné výlevy. Po prvom vydaní roku 1850 doteraz sa dožili 14 vydaní a boli preložené aj do nemčiny a maďarčiny. Boli roky, keď sa dostali medzi veriacich v počte 50 000 exemplárov. Nábožné výlevy boli po dlhé desaťročia skutočnou encyklopédiou náboženských vedomostí. V nich si slovenskí katolíci dopĺňali základné náboženské vedomosti, čo im dala škola, prenikali do krás liturgie, posilňovali svojho ducha modlitby, oduševňovali sa pri bohoslužbách spievaním chrámových piesní, poznávali cirkevné dejiny, na príkladoch svätých mužov a žien nachádzali povzbudenie v úsilí po kresťanskej dokonalosti, a tak sa stávali čoraz živšími údmi Božieho ľudu. Okrem čisto náboženskej funkcie mala táto modlitebná kniha nesporný význam aj pre udržanie slovenského jazyka a zaslúžila sa aj o rozšírenie spisovnej slovenčiny v našom národe, ináč rozdelenom na mnohé nárečia.
V roku 1870 založil Spolok sv. Vojtecha, ktorý sa stal jeho celoživotným dielom a začal mimoriadne aktívne pracovať na jeho postupnom rozšírovaní do celého Slovenska. Tejto činnosti sa venoval až do svojej náhlej smrti.