NAŠE MORAVCE

Mnohí, najmä my starší si veľmi dobre pamätáme dobu minulú, keď v tzv. totalitnom komunistickom režime niektorí „nepohodlní“ občania nášho socialistického zriadenia museli trpieť a znášať neprávosti totality. Spomínam si na prípady odvysielané v TV či rozhlase, ale aj niektorých známych tu v našom meste. Po normalizácií v roku 1968 museli mnohí opustiť rady KSČ a stali sa nepohodlnými režimu. Takýchto ľudí prenasledovali, mnohí z nich boli mučení, perzekuovaní a dokonca mnohí aj zomreli.

Keď takýto človek išiel po ulici a oproti nemu kráčal jeho bývalý kamarát, tak sa zrazu otočil a prešiel na druhú stranu ulice a tváril sa, že ho nevidí, alebo keď nestihol prejsť na druhú stranu ulice, tak otočil hlavu na opačnú stranu a tváril sa. Bol to prejav strachu z náhodného stretnutia sa s osobou, pre ktorú by mohol byť prenasledovaný a perzekuovaný aj on sám. Ľudia sa nemohli zhovárať s osobami na ulici, v obchode, úradoch, lebo hrozilo, že by daný človek alebo úradník mohol prísť o miesto. Bál sa každý a strach sa šíril ako tieň za každým, kto vzbudil čo i len kúsok podozrenia. Mnohí vysoko vzdelaní ľudia pracovali ako robotníci pri lopate, lebo na inú prácu nemali nárok a opačne mnoho primitívov a nevzdelancov zastávalo vysoké a dobré platené posty len preto, lebo vedeli udávať, poklonkovať, či byť iba verní režimu.

Takýto systém zákonite nemohol dlho vydržať a musel sa zrútiť, čo sa aj tak stalo. Dnes sa nám to zdá absurdné a v dnešnej dobe zdanlivo nemožné. No skutočne totalita skončila?

V poslednom čase sa dozvedám o praktikách na Mestskom úrade a nadobúdam presvedčenie, že v našom meste sa totalita vrátila v plnej sile. Dôkazy sa ku mne dostávajú čoraz častejšie a je ich viac a viac. Strach a atmosféra v kanceláriách na Mestskom úrade je znova, ako voľakedy za komunizmu: šepkanie so stránkami, otvorené požiadanie pracovníčky MsÚ, aby viac za ňou daná osoba nechodila, lebo má obavy o svoje miesto. Ak sa náhodou niekto zo zamestnancov mesta na ulici, či v obchode stretne s osobou otvorene vystupujúcou proti  Ostrihoňovej, bojí sa niečo povedať alebo radšej sa otočí a rýchlo odíde. Mnoho bývalých zamestnancov však začína otvorene hovoriť o praktikách Ostrihoňovej a psychologickom nátlaku pri vyhadzovaní z úradu (ich písomné vyjadrenia zbieram).   Vybavovanie stránok sa tak stáva tajomným procesom. Sám som bol svedkom mnohých podivných odpovedí na moje otázky zamestnancami úradu, keď niektorí mi priamo povedali, aby som sa radšej na nič nepýtal, lebo oni mi nesmú nič povedať. A tak od určitého času žiadam od mesta odpovede len písomne. Ústne príkazy na predčasné ukončenie pracovnej  doby a uzamknutie všetkých vstupov do budovy, aby sa tam nedostali poslanci s otvoreným upozornením, že všetko, ak treba popriem, slepá poslušnosť pri podvodoch, písaní a podpisovaní sa pod články, ktoré sa podsúvajú zamestnancom úradu, slepá poslušnosť a jednostrannosť pri vydávaní novín, pritakávanie pri pochybných slovách, .... to sú dnes bežné spôsoby riadenia nášho mesta.

Je však jasné, že raz sa aj toto skončí. Charakter ľudí by sa však mal ukázať pri každej životnej situácií. Ak je niekto na tom tak biedne, že je ochotný klamať, podvádzať, alebo len pomáhať páchať krivdu, ak je niekto ochotný podlizovať sa, vtierať sa do priazne primátorke aj za cenu ponížovania druhého, tak taká osoba nemá čo hľadať v žiadnom úrade. Strach, ktorý Ostrihoňová okolo seba šíri nemôže už dnes zabíjať, ani dokonca veľmi škodiť.

Týmto prosím každého, kto má alebo mal podobné skúsenosti v našom meste, aby o tom napísal a poslal k nám, bez obáv a strachu. Každý riadok takejto skúsenosti je dokladom urýchľujúcim ukončenie trápenia sa v našom meste.