NAŠE MORAVCE

Ostrá Sekerka (sa) vracia – 13. kapitola

Do salónu v osade Zlatého Móra vošli dvaja kovboji. Celý salón na chvíľu stíchol, no po chvíli sa znova ním ozýval známy hukot hlasných rečníkov pri jednotlivých stoloch. Kovboj Ledník, nazývaný tiež Ľadový kovboj vzbudzoval silný rešpekt. Bol veľmi rýchly v tasení koltu na blízku vzdialenosť. Na väčšiu však málokedy trafil – bol totiž už starší a slabšie videl. No aj tak išiel z neho strach. Druhý kovboj Laktibrada bol jeho verný spoločník. Nikdy ste ich nemohli vidieť osamote – vždy iba spolu. Pošepkávalo sa, že je to nevlastný brat Ľadového kovboja a ten si ho adoptoval a teraz sa o neho vzorne stará.

„Whisky and sóda!“ Povedal dosť rázne Ľadový kovboj a prstami ukázal dvojité W, čím dal jednoznančne najavo, že to chce dvakrát.

Barman bleskom nalial dva poháre a podal mu ich. Obaja si srkli z pohára a otočili sa do stredu salónu.

V tej chvíli sa rozleteli dvere a do salónu vošla – Ostrá Sekerka a za ňou kovboj Báťuška. V salóne letelo šesť mušiek (zrátal ich kovboj Stíf).

„Servus Ledo, ako sa máš? Čau Lakti!“ Skríkla Sekerka a vrhla sa Ľadovému kovbojovi do náručia. Obdarila ho troma vrúcnymi bozkami, a Laktiho vybozkávala na uši.

„Som nesmierne rada, že ťa vidím a že si prišiel do mojej osady. Už som sa ťa nemohla dočkať. Vítaj!  Čo si dáš? Barman whisky and sóda!“ A ukázala na prstoch 3-krát. Baťuška ostal stáť pri dverách a pozoroval ostatných v salóne.

„Ďakujem Sekerka, mám sa dobre.“ Odpovedal chladne Ľadový kovboj.

„A čo robíš? Počula som, že si sa dal na pestovanie melónov? Na čo ti to bude?“

„Nuž vieš, kúpil som jeden bar a hráme tam kolky. No a melóny sa hodia, veď čo keď dojdu gule?“ Pokúsil sa o vtip Ľadový kovboj.

„Vav, to je super! Nepozveš ma niekedy?“ Nenechala sa odbiť Sekerka.

„Jasné, prídi zajtra, hodíme reč a dáme si po melóne.“ Chladne reagoval Ľadový kovboj. „A čo tu vlastne robíš?“

„Á, skoro som zabudla,“ povedala Sekerka a vstala od stola, postavila sa do stredu salónu a spustila: „všetci do jedného po 5 dolároch. Idem opraviť cestu cez osadu!“

Na to Báťuška vytasil kolt jednou rukou a druhou sňal klobúk a začal obchádzať hostí. Každý okamžite vytiahol päťdolárovku a vložil ju do klobúka. Ľadový kovboj zamachroval a vhodil novú desaťdolárovku, no potom rýchlosťou blesku si vytiahol z klobúka päťdolárovku a držal ju vysoko nad hlavou, čím dal jasne najavo, čo urobil. Ostrá Sekerka už mala ruku na opasku, no pochopila, že Ledo si iba sám vydal z desiny. Usmiala sa a prstom mu pokývala, na znamenie, no-no-no.

Zrazu sa z kúta nesmelo ozval kovboj Stíf:

„Ale to je krádež?“

V tej chvíli sa vedľa neho do trámu zaťal tomahavk. Len, len, že ho netrafila.

„Ty chruňo, veď aj ty chodíš po tej ceste, či nie?“ Zrevala Sekerka. „Už som si zlomila tri opätky, dvakrát som musela dať podkuť koňa a raz sa už zlomilo koleso na mojom koči od tých výmoľov čo tú máme! Tak nefrfli a plať!“

Po týchto slovách sa otočila na vysokom podpätku a s Báťuškom vyšli von. Cestou ešte stihla zamávať Ledovi.